Deň pred rakúskym sviatkom sv. Leopolda, 14. novembra 2024 vo viedenskom Konzerthause znela výlučne Mozartova hudba s veľkou pokorou, profesionalitou a bez prebytočnej pompéznosti. Tri diela predstavil ansámbel Colloredo, z čoho jeden klavírny koncert aj v pôsobivom prevední Alexandrom Melnikovom.
Kasácia č. 2 H dur KV 99 z roku 1769 vznikla ako záverečná skladba pri ukončení akademického roku študentov filozofie. A skutočne, úvodný pochod bol pochod ľudí, ktorí nejdú do boja, ale hľadajú zmier a vyjadrujú vďaku. Tichú tému pevne a s uspokojujúco presným nástupom uviedli husle a viola, kde ju kontrabas sprevádzal nenútene, harmonicky a hrejivo. Členovia ansámblu Colloredo s úsmevom na tvári stvárňovali aj mladícku energiu, s ktorou bolo dielo písané. Dynamická vyváženosť sa prejavila v prvom tichom andante a následne v prvom menuete, kde v úvode husle odovzdali melódiu súboru a ten ju bez zbytočnej gradácie imitačne prevzal ako jeden nástroj.
Alexander Melnikov odohral nedávno klavírny recitál v pražskom Rudolfine v rámci Klavírneho festivalu Rudolfa Firkušného, kde naplno prejavil svoju záľubu v historických nástrojoch. Večer tam zakončil moderným Steinwayom, práve ktorým vo Viedni pokračoval. Koncert pre klavír a orchester č. 12 A dur KV 414 z roku 1782 Mozart skomponoval tak, aby mohol byť uvedený aj s klavírnym kvintetom. Kryštalizuje sa tu jeho typická dvojitá expozícia – najprv orchestrom, potom sólistom. V tejto komunikácii bolo až zarážajúce, ako si vzájomne nekonkurovali. Melnikov pôsobil ako predĺžená ruka ansámblu a naopak. Je to typ klaviristu, ktorý si uvedomuje historický kontext a skutočnosť, akú úlohu hrá klavír v diele, ktoré ešte netlačí hráča do pozície virtuóza. Bez prehnaného expresívneho vyjadrovania sa zaradil do ansámblu ako jeho rovnocenný člen. Jeho ruky sa nad klavírom pohybovali s ľahkosťou, zdanlivo bez záujmu a prehnanej angažovanosti. V druhej vete sa nachádza citácia ouvertúry La calamita de‘ cuori Johanna Christiana Bacha. Toto vzdanie úcty veľkému majstrovi Melnikov interpretoval pomalým tempom s oslavnou gráciou. Tento odkaz dal interpret v samotnom diele na hudobný piedestál tak, aby to v každom uchu zarezonovalo.
V prídavku sa Melnikov rozlúčil Mozartovou Fantáziou č.3 d moll KV 397. Tu si dovolil byť osobnejší, s intímnejšou a precítenejšou agogikou.
Po prestávke ansámbel uviedol posledné dielo večera, Divertimento č. 15 B dur KV 287 z roku 1769.S koncertantným štýlom v prvých husliach sa musela popasovať rakúska interpretka Stephanie Baubin. Mala zopár slabších momentov, keď zazneli nie vždy s istotou usadené tóny, alebo keď v jednom momente preznel mimo-tónový zvuk pri pochybení v technike hry. Týchto zopár slabých chvíľ však dokázala vyvážiť excelentnými pasážami a v nich predviesť publiku svoj skutočný rozsah talentu a ukázať, že nejde o systémové pochybenia. Skutočne famózne odohrala časť adagio v patetickej kantabilnej árii. Úctyhodný výkon podali aj hráči na lesné rohy. Často boli ostré ale nenútené, predovšetkým vo fanfárových pasážach, ktoré by mohli hráča zvádzať k väčšej prieraznosti. Záver koncertu korešpondoval s jeho začiatkom a ansámbel sa vyhol expresívnemu zakončeniu. V sále zanechal pocit úcty a úprimnej radosti z hudby.
Wiener Konzerthaus, Viedeň, 14. novembra 2024
Colloredo
Alexander Melnikov – klavír
