Medzi udalosti vyzdvihované organizátormi a očakávané publikom patril v rámci Pražského jara večer s Orchestre Philharmonique de Radio France. Koncert 27. mája pritom lákal nielen menom uznávaného zahraničného telesa, ale v rovnakej miere aj uvedením svetovej premiéry skladby SVATYNĚ Kryštofa Mařatky. Už v priebehu večera pritom bolo jasné, že pozornosť venovaná tomuto programu bola celkom na mieste.
Orchestre Philharmonique de Radio France, respektíve Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu, nie je vernému pražskojarnému publiku neznámy – v roku 2013 festival zahajoval. Tentokrát ale do Prahy priviezol repertoár, ktorý je mu z princípu oveľa bližší – predovšetkým diela Maurica Ravela, jeho suitu z Dafnis a Chloé a La Valse. Je to už trochu prežitok, tvrdiť, že v najlepšej kvalite budeme diela daného autora počuť od umelcov, ktorí sú jeho rodákmi, a ani teraz by som to nerada zjednodušovala (napokon, dirigoval Fín Mikko Franck), Ravel od francúzskych rozhlasových symfonikov sa pre mňa ale každopádne stal jedným z tých najpozoruhodnejších stretnutí s hudbou tohoto skladateľa. Porovnateľne dobre sa pritom orchester vyrovnal aj s celkom inou partitúrou, tou Mařatkovou. Na programe bola tiež Predohra č. 2 Es dur od Louise Farrenc, ktorú s Českom spája hlavne to, že bola študentkou Antonína Rejchy.
Práve hudba Louise Farrenc večer otvorila. Jej skladba zaznela s pôvabom, odľahčene, s ranoromantickým šarmom, v ktorom v podaní Mikka Francka a jeho orchestru ešte bolo počuť aj ozvenu klasicizmu. Teleso sa už v tejto živej, rozjasnenej skladbe predstavilo ako životaschopný, energický ansámbel so svojskou farebnosťou. Už tu sme totiž počuli ich svietivé veľké dynamiky, nezaťažené pátosom, kultivované, nie však zdržanlivé. Mikko Franck pritom už tu vzbudzoval dojem, že svojmu ansámblu dôveruje a vie, že majú hráči interpretáciu pod kontrolou: tento pocit rozhodne dotvárajú jeho občas nevšedné gestá, často vlastne takmer absentujúce. Predohra bola v ich podaní typickou prskavkou. Zaiskrila, upútala, vytvorila miesto ďalším dielam a závažnejším rovinám.
Skladba Kryštova Mařatky nesie v plnom znení názov SVATYNĚ – v hlubinách jeskynních maleb, koncert pro housle a orchestr. Už z titulu je teda zrejmé, že skladateľ stavia na svojej dlhodobej fascinácii pravekom, dochovanými nástrojmi, predstavami o tých najstarších hudobných prejavoch. Autor v tomto smere jednoznačne presahuje rámec „bežnej“ skladateľskej inšpirácie. Pokiaľ niekto náhodou nevedel o jeho podrobných znalostiach z tejto oblasti či rozsiahlej zbierke „trans-nástrojov“, ako im hovorí, mohol sa aspoň s časťou autorovho zanietenia pre tieto témy zoznámiť na diskusii pred koncertom. Do Mařatkových skladieb sa toto zameranie pretavuje rôzne, napríklad v podobe prostriedkov, ktoré môžu evokovať rituálne prejavy (hlavne v oblasti rytmu), alebo pripomínajú mimoeurópsku hudbu.
V prípade SVATYNÍ sa autor inšpiruje konkrétnymi artefaktami, jaskynnými maľbami. Na ploche piatich viet tak „zhudobňuje“ maľbu mégalocerosa z jaskyne Arcy-sur-Cure, stret býkov z Lascaux alebo leviu fresku z Chauvet. Ako ale sám Mařatka uvádza, cieľom nie je tieto nálezy popísať, skladba skôr odráža vlastný pohľad autora na tieto jedinečné diela. Sú to v podstate akési symfonické skice, z ktorých každá má svoj charakter. Nemožno však hovoriť o programovej hudbe v pravom slova zmysle. Časti skladby a ich vyznenie odkazujú na samotný artefakt, na všetko ale nahliadame prizmou autora, jeho hudobnej reči, a teda výsostne subjektívne. Snahu o objektívny prevod vizuálneho umenia do hudobného kódu tu nenachádzame. V tom tkvie autenticita diela a tým podľa mňa napokon aj jeho sila.
SVATYNĚ nepôsobia ako skladba, ktorá by mala princípy súčasnej „západnej“ hudby zásadne prekračovať, nedeje sa to ani v inštrumentácii. Orchester má síce obohatenú sekciu bicích (škrabka guiro, claves, maracas…), nejde ale o nič, čo by sa štandardu vymykalo nejak výrazne. Mařatka nám teda predkladá svoje dojmy a robí to s takými prostriedkami, aké má k dispozícii vo svojom tisícročí. Vytvára pritom ale veľmi osobitý zvukový svet, možnosti jednotlivých nástrojov v podstate vyčerpáva, a to vrátane rozšírených techník. Zrovna s týmito technikami mimochodom narába veľmi zručne, majú svoje opodstatnenie, nie sú nadužívané. Celkovému výrazu často pomáhajú napríklad air tones, bartókovské pizzicata, práca s tým, akým tlakom sa hrá na struny sláčikových nástrojov.
Majstrovsky potom Mařatka pracuje s tektonikou jednotlivých častí. V niektorých častiach nájdeme jasný kulminačný bod (Mégalocéros), inde dominujú výraznejšie, ostrejšie kontrasty (Střet býků), sadzba Flétny z Isturitz pôsobí v začiatkoch na poslucháča až punktualisticky, postupne sa z nej vynárajú ucelenejšie, jednotnejšie frázy. Celok potom zreteľne vrcholí v časti Velká lví freska, do ktorej zaradzuje výkriky či dupanie. Práve tu sa autor azda popisným konkrétnostiam približuje najviac, neskĺzava k nim však úplne. Vo Filharmonickom orchestri Francúzskeho rozhlasu našiel Mařatka dobrého vykladača svojho zámeru. Orchester hral pod jeho taktovkou presne a oduševnene, aj v komplexnejších rytmicko-metrických miestach partitúry sa dokázali zorientovať. Skladbe prepožičali plný zvuk aj jemnejšie odtiene, živelnú energiu, ale aj tajomno.
Mimoriadne dôležitým sa v skladbe samozrejme stáva part sólových huslí. Toho sa ujal Amaury Coeytaux a je treba povedať, že sa tejto role zhostil skvele. Part huslí si vyžaduje pomerne brilantnú techniku. Pohyblivé figúry a pasáže tu jednoznačne prevažujú nad širokými kantilénami. Huslista má pritom pomerne samobytný hudobný materiál, zriedka niečo s orchestrom zdieľa. Zároveň je v partitúre husliam často celkom jasne vymedzený priestor, v mnohých miestach im orchester zvukovo ustupuje, aby na inom mieste zas prebral dominanciu. Coeytaux hral až elektrizujúco, nepôsobil pritom ako typ uhrančivého virtuóza, skôr sa stal jedným z hlavných dejateľov toho, čo sa v skladbe odohráva.
Ako som predznamenala, veľmi silný zážitok doprial Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu svojou interpretáciou diel Maurica Ravela. Najviac azda druhou suitou z Dafnis a Chloe. Ravel býva, spolu s Debussym, označovaný za impresionistu, sám ale túto nálepku príliš neuznával. Orchester pod vedením Mikko Francka však akoby ponúkal odpoveď na to, prečo mu táto škatuľka bola prisúdená. Dobre to bolo počuť už v prvej časti Lever du jour. Orchester tu z repetovaných figúr v drobných hodnotách vytvára farebné plochy, nejde o každú notu, ale o to, aký výsledok vytvoria. V podaní tohto orchestru je výsledok veľmi kompaktný, homogénny. Na tomto pozadí sa potom odvíjajú linky s jasnejšími obrysmi, hráči pritom tieto pásma svedomito rozlišovali. V tutti úsekoch potom znel Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu vo svojej najvyššej kvalite. Dosahoval naozaj veľkých dynamík (zrovna Dvořákovu síň tým v podstate pohltil), nebolo to však žiadne opulentné neskororomantické fortissimo a aj v hutnejších faktúrach znel orchester sviežo. Tmavšie znel súbor, opodstatnene, až v extatických úsekoch z Danse générale. Navyše, všetky vrcholy boli vďaka Mikkovi Franckovi skvele pripravené a zmysluplné, skladba mala svoj kontext a výstavbu. Zmieniť treba aj dispozície jednotlivých hráčov. Vdychovej sekcii sa ich zaskvelo viac, predovšetkým ale flautistka (podľa zoznamu hráčov a internetu azda predpokladám správne, že to bola Magali Mosnier), ktorá bravúrne a s citom zahrala rozsiahle sólo z druhej časti.
Na roviny naznačené v Danse générale potom súbor nadviazal v záverečnom La Valse. Tu sa ale extatický klimax spojil s o poznanie znepokojivejším výrazom. Ravelova kompozícia je vlastne dekonštrukciou viedenského valčíka, ktorého pôvab sa definitívne rozplýva práve v závere. V ňom sa autor rozpomína na hrôzy prvej svetovej vojny. V tomto podaní bol pritom práve pôvab, hoci v pokrivených, skoro karikovaných súvislostiach, prítomný až do poslednej chvíle. Záverečný úsek tak vyznel pomerne prekvapivo. Nie je to ale jediný prístup k skladbe: vo viacerých pojatiach (napríklad aj u Bernsteina) je určitá temnota hmatateľnejšia už v priebehu skladby. Každopádne, čo sa kvality prevedenia týka, znieslo aj v tomto prípade tie najvyššie kritéria a skladba zapôsobila nesmierne strhujúco. Napokon, publikum si vytlieskalo aj prídavok – tretieho Ravela večera, konkrétne Menuet antique. Dojem z tohto koncertu tak bol jednoznačný: počuli sme ďalší orchester s osobitým prístupom a zvukom, navyše našťastie v dramaturgií, ktorá ich prednostiam dala vyznieť. Veľmi dobrá kombinácia.
