Posledný koncert festivalu Melos-Étos prichýlil pod svoju strechu Slovenský rozhlas. Prišli si ho vypočuť viacerí skladatelia, interpreti a hudobní teoretici. Na programe boli traja slovenskí sólisti a tiež tri slovenské premiéry diel.
Passacaglia Antona Weberna z roku 1908, teda ešte na Mahlera, Straussa či Wagnera nadväzujúce dielo, otvorilo koncert v duchu zasnených i dramatických postromantických ideí. Škoda len, že husľové sólo sa strácalo a skupina prvých i druhých huslí Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu nehrala farebnejšie a výraznejšie.
Koncert pre violu a orchester Wayfinder napísal Japonec Dai Fujikura ešte v roku 2020, prvým violistom, ktorý dielo na Slovensku naštudoval a zahral sa stal Martin Ruman (vedúci violovej skupiny Slovenskej filharmónie). Fujikurove dielo prepracoval do detailu, vystaval ho myšlienkovo aj dynamicky, precítil každý notu a zmocnil sa pozornosti celej sály. Hra nad hmatníkom vytvorila mystický flautový zvuk, ktorý komentovali viacerí poslucháči aj po skončení koncertu. Melodická viola je akýmsi pútnikom, ktorý prekonáva nástrahy cesty. Krajinu, ktorou sa putovalo reprezentuje orchester, ktorý bol v tomto diele mimoriadne citlivým partnerom (sóla klarinetistu Ronalda Šebestu boli nadpozemsky krásne). Dirigent Konstantin Ilievsky naštudoval náročné dielo precízne, podľa úsmevu autora Fujikuru sa zdalo, že bol s interpretáciou veľmi spokojný.
Klaviristka Katarína Paľová pôsobí viac v Česku, no mať príležitosť počuť jej uchopenie hmýriaceho sa partu v skladbe pre klavír a sláčikový orchester Estónca Tõnu Kõrvitssa bolo potešením. Safra znamená oheň, pričom Paľová pôsobila ako víla ohňa. Riadila jeho repetitívny pohyb i náhle vzplanutia, jej hra priezračne blikotala, energicky rozhadzovala uhlíky zvukov, na ktoré sa ako tieň vrhal orchester.
Všetkých jedenásť piesní Folk Songs Luciana Beria v orchestrálnej verzii (1973) naštudovala sopranistka Helga Varga Bach. Hlasom tvárne kopírovala obsah piesní, hrala sa so slovami, iskrila z nej radosť a živelnosť. Pri pár momentoch v hlbšej polohe jej hlas prekryl väčší zvuk orchestra. Opierajúc sa o sujet piesní, orchester i sólistka vytvorili rôznorodé charaktery, vďaka čomu sa dielo počúvalo veľmi príjemne.
Osobne do Bratislavy zavítal i deväťdesiatročný český skladateľ Jan Klusák, predstavila ho skladba Zemský ráj to napohled (1998) s viacerými hudobnými odkazmi na českú kultúru. Festival vyvrcholil veselo, keďže sťaby prídavkom bol pochod Marche fatale (2016) Helmuta Lachenmanna. Úderom gongu akoby nastalo nové odpočítavanie súčasnosti. Záverečná paráda by bola intenzívnejšia, ak by niektoré skupiny Symfonického orchestru Slovenského rozhlasu hrali presnejšie (najmä plechy).
17. ročník festivalu Melos-Étos, ktorý organizuje Hudobné centrum priniesol to, čo mal – po dvoch rokoch opäť združil komunitu ľudí, ktorým nie je ľahostajný vývoj súčasnej klasickej hudby. Sympatickým faktom bolo i to, že produkčná Magdalána Stýblová bola všade kde ju bolo treba a prítomný bol vždy i festivalový výbor (Nora Skuta, Ivan Šiller, Marián Lejava, Rober Kolář, Igor Valentovič), ktorý zosnoval pestré dramaturgické i interpretačné zvukové klbko.
Štvrtok 14. 11. 2024, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, Bratislava
