Už jedenásť rokov funguje na Slovensku unikátny festival, ktorý vytvára priestor pre komornú tvorbu z celého sveta. Nie honosnosť koncertných sál, ale intímnosť a bezprostrednosť ho robí tak atraktívnym pre tých, ktorí hľadajú chvíľkovú katarziu a tíšenie. Pre organizátorov Konvergencií je stále najdôležitejšou svojbytnosť a odvaha uvádzať diela, ktoré nie sú do detailov spoznané, ale v ktorých je ešte stále čo objavovať. Jozef Lupták, ktorý zosobňuje v úlohe interpreta a organizátora potrebnú rozhodnosť a zodpovednosť, prináša každoročne s pomocou svojho tímu rozmanité zážitky postavené na protikladoch starej a novej hudby, ktoré sa aj napriek ich odlišnostiam snaží spájať.
Krehkosť života zachytená v chráme
Šesť koncertných večerov (15. – 22. 9. 2013) bolo neproporčne rozdelených do dvoch priestoroch, ktorých kontrast nádherne ilustroval hlavnú filozofiu festivalu. Svetská modernosť kultúrnych hál reprezentovaná Design´s Factory verzus symbol pokory stojacej nad prahom prízemnosti odzrkadľujúcej sa v Dome svätého Martina poukázali na túto odlišnosť. Švajčiarsky súbor ensemble Corund v spolupráci so slovenskými interpretmi (Milan Paľa , Jozef Lupták , Igor Karško , Richard Gašpa ) v otváracom koncerte Svjati v ňom konfrontoval otázku života a smrti. Protipól ľudského bytia zachytený v kompozícii Cadman Requiem britského skladateľa Gavina Bryarsa, plynul cez slzy stekajúcich tónov k večnému odpočinku zmierňujúcemu dávnu bolesť pozostalých.
Aj v zvyšných skladbách sa premietala meditatívnosť prchavého okamžiku so zamyslením sa nad nikdy nekončiacim kolobehom života a smrti. O tom, že Konvergencie približujú starú a novú hudbu v priamej dramaturgickej línii sa mohlo publikum presvedčiť aj druhým koncertom odohrávajúcim sa v tomto priestore. V medzinárodnom projekte If Grieg Could Wait nórska speváčka Susanna Wallumrod a harfistka Giovanna Pessi so svojimi kolegami spojili svet barokového majstra Henryho Purcella so skladbami folkových bardov Leonarda Cohena a Nicka Draka do synergického kruhu s intenzívnym vyznením chrámovej akustiky.
Džez a bigbít kráča s vážnou tvárou
Kým na iných festivaloch môže byť mnoho žánrovosť rušivá, dramaturgická odvaha Konvergencií hravo prekračuje tento zabehnutý rámec a publiku vôbec nevadí, keď sa v programe vedľa artificiálnej hudby ocitne džez (program Duo x 3 – Jazzalogy – trubkár Juraj Bartoš a klavirista Ľuboš Šrámek ) či bigbít. Tento rok si organizátori v rámci festivalu pripomenuli neskrotného syna slovenského rocku – Deža Ursinyho, keď celý jeden večer venovali jeho skladbám v podaní najbližších priateľov a kolegov. V rôznorodých interpretáciách bola zvýraznená jeho maskovacia chladná tvár, ale aj jeho citlivá povaha. Karpatské Chrbáty nedusili Ursinyho rockovú vášeň, no až sláčikové zoskupenie Cellomania (Jozef Lupták , Eugen Prochác , Jozef Podhoranský , Ján Slávik ) vyzdvihlo jeho neskoršiu poetickosť a ne priamočiarosť idúcu ďaleko za horizont súdobej slovenskej populárnej hudby. Na konci večera všetci spozorneli, keď Dežov syn Jakub zavŕšil túto živú spomienku aj so svojou kapelou Provisorium .
Noc komornej hudby
Bratislavská komorná noc tromi po sebe idúcimi koncertnými pásmami intenzívne vyzdvihla jednu z hlavných myšlienok festivalu – uvádzať diela skladateľov strednej a východnej Európy. V skladbách významných klasikov 20. storočia sa premietol ich univerzálny a zároveň originálny vyjadrovací jazyk s národnými črtami a folkloristickým dôrazom. V Janáčkovej Sonáte pre husle JW VII/ 7 vyzdvihli Milan Paľa (huslista) a Nora Skuta (klaviristka) výrazné repetetívne frázy, ktoré sú predzvesťou skladateľovho vrcholného obdobia. U Prokofieva Paľa s Mariánom Svetlíkom (husle) preniesli skladateľovu detskú hravosť prezentovanú v jeho odvážnom post romantickom videní do zdanlivej lyrickosti hraničiacej so sarkazmom. Dvadsiate výročie úmrtia Eugena Suchoňa si kvarteto v zložení Milan Paľa , Jozef Lupták (violončelo), Jordana Palovičová (klavír) a Simon Tandree (viola) pripomenulo uvedením Klavírneho kvarteta op. 6 .
V ňom reflektovali Suchoňove baladické videnie skutočnosti so zvýraznením jeho svojskej modality, čím zdôraznili emočné napätie medzi paletou tmavej violončelovej farby a svetlého odtieňa husieľ. Nedožitú storočnicu Benjamina Brittena pripomenuli zase hlavné hviezdy festivalu – britský violista Garth Knox a francúzska violončelistka Agnés Vesterman . Nie náhodou si vybrali práve diela Sonáta pre violončelo a klavír C dur a Lachrymae pre violu a klavír , v ktorých sa v skladateľovej klasickej orientácii modernej hudby expresívne odráža inovácia s tradíciou. Teda hodnoty, ku ktorým sa Konvergencie hrdo hlásia. Uvedením Brahmsa nadviazali interpreti na tradíciu pestovania komornej hudby, ktorá bola v Bratislave aktívna až do polovice minulého storočia. Napriek neustále rozširujúcemu sa kruhu priateľov komornej hudby nezabúdajú organizátori ani na toľko spomínanú výchovu a edukáciu. A nemusia sa pritom oháňať ani ministerskými príkazmi či normami čo dokazuje úspešne začlenený projekt Hudobné Kakao: človekofón . V ňom zoznamuje Eva Šušková deti so svetom hudby pomocou ich vlastného tela – teda podobným spôsobom ako to robí džezový mág Bobby McFerrin.
Daniel Hevier ml.
