Piaty večer festivalu Melos-Étos priniesol prvé väčšie obsadenie na bratislavskej pôde. Po vystúpeniach ansámblov fama Q, Trio Catch a sólovom recitáli Pierra-Laurenta Aimarda sa tak spektrum zvukov značne rozšírilo. Na programe bolo šesť kompozícií, pričom pri všetkých dielach išlo o slovenské premiéry. Práve tento fakt je jasnou ukážkou toho, prečo má festival Melos-Étos nezastupiteľné miesto vo formovaní miestnej kultúry.
Maďarský UMZE Ensemble je súbor s takmer tridsaťročnou históriu, v jej pozadí sa ukrývajú významné maďarské osobnosti hudobného života. Polovica programu bola zložená práve z diel maďarských skladateľov. Najmladším z trojice bol Ármin Cservenák (1995), jeho Spring (Jar) pre flautu, hoboj, klarinet, fagot, klavír a bicie bola počas večera príjemným ozvláštnením. Zúžený inštrumentár s prevahou dychových nástrojov lahodil uchu. Rozvíjajúce sa melódie vrcholili vo flautovom sóle v závere, ktoré podfarboval len klavír a bicie.
Okrem Cservenáka bol osobne prítomný aj Márton Illés (1975), ktorého predstavilo dielo Forajzok. Pokračovanie jeho cyklu „kresieb“ (rajzok) kombinovalo rozšírené techniky hry na nástroji so šepotom a ďalšími hlasovými prejavmi hráčov. Naplno sa tak prejavila široká dispozícia členov orchestra, ktorý svojim hlasom, ale i fúkaním do nátrubkov či používaním dusítok kreslili zvukové vlny naprieč Moyzesovou sieňou. Ťukajúce a šuchotajúce mince v rukách celého orchestra ukončili dielo v zvuku pripomínajúcom štrkot kamienkov na pláži. Do čias pandémie nás vrátila Fermata Pétera Eötvösa (1944 – 2024). Dielo z rokov 2020 – 2021 vystihuje zmätok okolo covidu-19 – prerušenie, zastavenie, panika, napätie, ale aj odbíjanie zvonov či stíšenie sa.
Dôležitým momentom večera bola svetová premiéra diela sans Marteau et sans Maître Petra Javorku (1993). Prítomnosť harfy a bicie rozšírené o krotály, ladené gongy, hromový zvuk či vibrafón priniesli nové zvukové rozhranie. Druhým zástupcom slovenskej tvorby bolo dielo Jany Kmiťovej (1976) sie fuhr in die nacht (odišla do noci). Predlohu má v autorkinej novele Izba, v ktorej býva mŕtvy, pričom ide o scénu, kedy umiera otec rodiny (jej manžel). Odbíjanie hodín, nepríjemné pískajúce alikvoty, vietor vytvorený hlasmi hudobníkov a mechom akordeónu, odzvonenie, jemné plochy vystriedané drámou – hudobný opis jej skúseností z večera, ktorý „obrátil na ruby“ jej osobný i hudobný život. Napriek náročnosti situácie ide o hudbu, pri ktorej cítiť napätie, no výsledným pocitom po skončení celku bol akýsi zmier a pokoj.
Zvukovým klenotom večera bola Ballata No. 2 Francesca Filideiho (1973), nadviazanie na archaickú formu ars novy pôsobilo čarovne. Kontrabasista hrajúci slákom na poháre s vodou, krútenie gumami a tyčou nad hlavou, pukanie bublinkovej fólie – šum, ktorý dotváral magický sonoristický príbeh inšpirovaný Goetheho Kráľom duchov. Až perkusívne vystavaný climax, po ktorom opäť nastane tajomné stíšenie a postupne sa vynárajú melódie v trúbke či lesnom rohu. Delikátna farba a atmosféra, ktorú sa UMZE Ensemble podarilo vytvoriť ohromila väčšinu publika. Dirigent Jean-Philippe Wurtz viedol ansámbel naprieč dlhou minutážou koncertu absolútne presne a s bezstarostným výrazom. Jeho úsmev počas potleskov len podčiarkoval to, čo si všetci v sále mysleli – mať tak delikátne vypracované a zahraté diela je snom každého skladateľa.
12. 11. 2024, Moyzesova sieň, Bratislava, UMZE Ensemble, Jean-Philippe Wurtz – dirigent
Ármin Cservenák: Spring
Jana Kmiťová: sie fuhr in die nacht
Péter Eötvös: Fermata
Francesco Filidei: Ballata No. 2
Peter Javorka: sans Marteau et sans Maître – svetová premiéra
Márton Illés: Forajzok
