Jozef Lupták je, slovy violoncellisty a profesora londýnské Královské hudební akademie Roberta Cohena, skutečným umělcem 21. století; výjimečným cellistou a inovativním organizátorem, obdařeným schopností přirozeně vyjádřit své slovní i hudební myšlenky. Všechny tyto vlastnosti jsou třeba i při organizaci bratislavského festivalu komorní hudby Konvergencie, jehož je již od roku 2000 uměleckým vedoucím a zakladatelem. Aktuální ročník festivalu, věnovaný památce hudebního rebela Igora Stravinského, začíná již 7. února.
V letošním roce slaví festival Konvergencie dvacetileté výročí. Stál jste už u jeho začátků a dovedl jste si už tehdy představit, že se festival na slovenské scéně tak dobře etabluje? V čase, keď sme začínali a keď som zakladal festival, bola úplne iná situácia a naozaj nebolo jasné, či prežijeme 2-3 roky a viac. Takže tak ďaleko som nerozmýšľal, a bola to naozaj len túžba, sen, nápad – ktorý sa podarilo nie len naplniť, ale aj rozvinúť do oveľa širšej miery, ako som očakával. A za to som nesmierne vďačný. Na druhej strane tým, že sa Konvergencie rozrástli, tak je to aj výrazne väčšia zodpovednosť, čiže radosť a aj záväzok.
Váš festival označujete jako nezávislý. V čem tato nezávislost spočívá? Nepatríme pod žiadnu veľkú kultúrnu inštitúciu, a tak sme inštitúciu vytvorili sami. Nezávislosť je jedna stránka mince a znamená to, že naozaj tvoríme program, ktorý je slobodný, podľa našej umeleckej aj kvalitatívnej predstavy, a podľa toho, čo by sme radi priniesli nášmu publiku. Nemusíme napĺňať očakávania nikoho iného. To je však samozrejme aj veľká výzva a zodpovednosť. Sme občianske združenie a naša nezávislosť a teda sloboda závisí aj od grantov, partnerov a donorov. A to sú naše záväzky a určitá „nesloboda“ – ale mám skvelý tím a zatiaľ sa nám podarilo presvedčiť aj grantové komisie aj niektorých partnerov. Určite nie sme komerčne ziskový festival, takže každoročne treba nájsť dosť veľa peňazí na to, aby sa uskutočnil.
Různě zaměřených festivalů existuje celá řada. S jakou nabídkou jste chtěli přijít vy? Čím jste chtěli zaujmout a co mělo být nové, jiné? Keď som zakladal festival Konvergencie, tak tento názov vyjadroval niekoľko rovín a vízií. Konvergencie znamená prepájanie – spájanie a v tom čase mi išlo o to, aby sme vytvorili spolu s mojimi priateľmi priestor, kde budeme tvoriť hudbu tak, ako to my počujeme, cítime, túžime. Taktiež aby som našich interpretov prepojil so zahraničnými osobnosťami, aby sme tvorili mosty medzi Slovenskom a svetom. Nadviazanie na historickú súvislosti komorného muzicírovania v historickej Bratislave bol ďalší cieľ a prepájanie rôznych umeleckých odvetví (hudba, literatúra, vizuálne umenie, divadlo atd.) bol ďalší. No a Konvergencie nadväzovali samozrejme na výnimočnú platňu a taktiež tvorbu Mariána Vargu. Na Slovensku sa to nedalo obísť – Mariánova tvorba je nesmierne silným fenoménom. A keďže som na nej vyrastal, bolo to pre mňa veľmi prirodzené. Ani ja som nevyrastal len na klasike ale aj na bigbíte a iných žánroch. Takže tento festival sa vlastne hľadá celých 20 rokov a tým pádom prináša stále niečo nové. Ale hlavne to, aby hudba, ktorú hráme bola živá, či to je Beethoven, Brahms, alebo Šostakovič, Varga, Godár, Bittová, Berger, Burlas, Glass, či Stravinskij.
Na které umělce a který koncert nejraději vzpomínáte? Uf – toto je veľmi ťažká otázka pre tvorcu a spolu tvorcu viac ako 300 koncertov, z ktorých minimálne 280 bolo pre mňa zakaždým úžasným životným momentom – či ako interpreta a hráča, tvorcu, alebo len ako pozývateľa na festival. Musel by som menovať desiatky, ak nie stovky mien. Počnúc Hilliard Ensemblom, Janom Garbarekom, Robertom Cohenom, Brodsky Quartetom, Avi Avitala, až po Collegium Musicum či Alehouse s Barock Solistene. Všetci umelci sú mi nesmierne blízki, lebo tu nechali nie len svoje majstrovstvo, ale najmä dušu, srdce a svoju osobnosť. A samozrejme, že najviac pri mne stáli tí najbližší – Igor Karško, Boris Lenko, Milan Paľa, a ďalší a ďalší, ktorí sú mi úprimne blízki a už teraz viem, že mnohých som nevymenoval.
Pevnou součástí dramaturgie je uvádění soudobé hudby, různé alternativní projekty. Vidíte v tom své poslání – podporovat na vysoké interpretační úrovni současnou tvorbu? Nabízíte skladatelům zakázky? Áno, je to veľmi silná súčasť nie len festivalu Konvergencie, ale aj mojej individuálnej umeleckej kariéry. Vyplynulo to akosi prirodzene z faktu, že žijeme v súčasnosti a ja chcem komunikovať so súčasnými skladateľmi, ktorí reflektujú súčasnú dobu. Zaujíma ma, čo si o ňom myslia, ako sa to odzrkadlí v ich tvorbe. A samozrejme to neznamená, že nehráme aj nežijúcich autorov a historicky veľké skladateľské osobnosti. Ale to, čo nám práve pomáha rozumieť súčasnému svetu, je ich vzájomná interakcia a to, čo sa tvorí teraz, v súčasnom umení. Nemôžeme žiť len z histórie, napriek tomu, že Beethoven či Bach sú ťažko prekonateľní. 20. či 21. storočie prináša hodnoty, ktoré sú nám blízke a chceme ich nie len hrať, ale aj prinášať ľudom, aby ich počuli práve v kontexte velikánov. A zákaziek na skladby sme mali naozaj veľmi veľa – číslo zatiaľ neviem, ale bude ich viac ako 20, keďže každý rok máme minimálne jednu premiéru – ale väčšinou viac. V minulom roku sme napríklad mali 4 premiéry, z toho dve boli venované smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Aj to je pre mňa aktuálna súčasnosť na Slovensku a my ju chceme reflektovať. Okrem toho, že prinášame premiéry, tvoríme a prinášame aj premiérové programy – nové prepojenia, fúzie – žánrové aj medzižánrové.
Jak byste charakterizoval publikum, které na vaše koncerty chodí. Vybudovali jste si už nějakou posluchačskou základnu? Myslím, že áno. Naše publikum je veľmi citlivé a vnímavé. A obdarúva nás priazňou – bohatými návštevami, čo si veľmi vážime. To, čo ma nesmierne teší je, že veková škála publika je celoplošná. Okrem strednej či staršej generácie máme veľa mladých ľudí. A nie len na samotné žánrové projekty, ale aj na Bartóka, Šostakoviča či Beethovena. Naše mladé publikum zistilo, že komorná klasická hudba nie je nuda. Je však nutné ju vedieť odkomunikovať – hudobne, interpretačne, osobnostne. Je to veľká výzva. Samozrejme, aj my sme začínali s publikom, ktoré bolo zložené prevažne z blízkych ľudí. A to sa postupne rozširovalo na širší okruh ľudí.
Změnila se od začátku festivalu nějak vaše původní vize? Myslím si, že až tak nie. Skôr mám pocit, že sa nie len naplnila, ale aj rozšírila o ďalšie možnosti. Napríklad urobiť jednu časť festivalu venovanú len jednému autorovi, to by som si pred 15 rokmi nevedel predstaviť. Dnes máme za sebou Šostakoviča, Bartóka, Beethovena a čaká nás Stravinskij.
Na druhej strane každý rok si kladiem otázku či má zmysel pokračovať a prečo to vlastne robíme. Robiť tento festival je veľká radosť, ale aj veľký záväzok. Tvorivý, produkčný a nakoniec aj finančný.
Jaká je finanční podpora festivalu? Daří se vám sehnat tolik prostředků, kolik byste rádi a kolik potřebujete? Podporu skladáme z viacerých zdrojov a každoročne je to pomerne náročné zohnať tie prostriedky, ktoré potrebujeme. Momentálne je náš primárny zdroj Fond na podporu umenia, a potom máme aj dlhoročnú podporu od Západoslovenskej energetiky či momentálne aj Slovenskej sporiteľne. Asi 20 % festivalu vykryjeme zo vstupného. Napriek tomu, že máme pomerne dobrú podporu na naše pomery, sa nás mnohí zahraniční hostia a priatelia pýtajú, ako je možné, že to dokážeme ťahať s takým objemom peňazí. Mám skvelý osemčlenný tím, ktorý si stále však môžem dovoliť zaplatiť len projektovo. Aj teraz sme na naše pomerne veľké prekvapenie neuspeli najmä v grantoch, ktoré chceli zohľadniť dvadsaťročnú existenciu Konvergencií a pripraviť k tomu špeciálne bonusy.
Na tématicky zaměřené koncerty festivalu se diváci mohou těšit vždy ve druhé polovině měsíce září. Poslední čtyři roky pořádáte kromě toho „zimní“ Konvergencie, dramaturgicky zaměřené na jednoho skladatele. Letos padla volba na Igora Stravinského. Co pro vás Igor Stravinskij znamená jako člověk a co jako umělec? Stravinskij bol podľa mňa prirodzeným vyústením predošlých troch autorov – Šostakoviča, Bartóka a Beethovena. Pri týchto prvých troch sme sa zamerali primárne na ich sláčikové kvartetá, ale pri Stravinskom sa to nedá, takže prinášame výber jeho komornej tvorby zo všetkých jeho období. Festival vyvrcholí Príbehom vojaka, ktorého sme už pred 8 rokmi pripravili pre naše publikum a malo to skvelý ohlas. Nie len u publika, ale sami sme si povedali, že by sme sa chceli k touto predstaveniu vrátiť a teraz je vhodný čas. Stravinskij je výzva interpretačná aj dramaturgická (a tiež finančná – licencie na diela sú drahé) a preto to vnímam ako najťažší zimný festival na jeho prípravu. Ale je to autor, ktorý výrazne ovplyvnil vnímanie a vývoj hudby v 20. storočí, a ako človek to bol nesmierne zaujímavý svetoobčan. Narodil sa v Rusku, žil vo Švajčiarsku, Francúzsku, USA a nechal sa pochovať v Benátkach. Neustále sa vyvíjal aj ako skladateľ a stále hľadal niečo nové. Páči sa mi množstvo jeho výrokov a názorov, ale jeden z najsilnejších je pre mňa že „voči hudbe máme povinnosť – musíme ju vynájsť“.
Dramaturgie festivalu je velmi zajímavá, kreativní a pestrá. Kde hledáte inspiraci a na čem svou nabídku stavíte? Inšpirácia prichádza kde sa dá – na mojich zahraničných cestách ako violončelista, zo stretnutí s priateľmi, po dlhosiahlych rozhovoroch s kolegami a priateľmi z tímu a niekedy príde samozrejme neočakávaný nápad aj v nečakaných momentoch. A veľmi často sa rozprávame aj o tom, že čo s čím súvisí – hľadáme viditeľné aj neviditeľné prepojenia, ktoré sú na prvý pohľad nie úplne zrejmé. Aj o tom sú Konvergencie. O spájaní zdanlivo nespojiteľného. Myslím si, že to je tak trochu aj moja reakcia na to, kde a v čom žijeme. Prichádzajú túžby sa uzavrieť, odísť z otvorenej Európy a podľahnúť strachu pred cudzincami. A umenie a hudba nás učí práve úplnému opaku. Hudba nás vychováva k otvorenosti, k citlivosti voči druhému, k tomu, aby sme videli, ako nás obohacuje otvorenosť hraníc, vzťahov aj možností. Nie to, ako nás to obmedzuje. Obmedzuje nás v prvom rade naše vlastné myslenie.
Prakticky v každé z festivalových brožur kladete důraz na znovuprobuzení lidských hodnot ve společnosti, na probuzení z letargie přebujelého materialismu a cynismu s ním spojeného. Daří se vám v dlouhodobějším horizontu šíření pozitivních hodnot, etiky, slušnosti, lásky? Není to úkol jednoduchý, ale možná právě skrze hudbu a umělecký zážitek, je otevření se emocím a pozitivním energiím možná snazší… Či sa to mne alebo nám darí, to neviem úplne posúdiť, možno by to vedeli lepšie zhodnotiť iní. Avšak vyjadrili ste to v otázke úplne presne – ide nám o to, aby prostredníctvom umenia našli ľudia cestu ku kvalitnejšiemu bytiu. Ide nám o to, aby sme v prvom rade my našli tú cestu cez hudbu a umenie. Pretože nemôžeme a nechceme prinášať ľuďom niečo, čomu sami neveríme. To by bol naozaj cynizmus. Hodnoty, ktoré ste opísala – slušnosť, láska, pravdivosť – sú pokrivené klamstvami ľudí v politike, ale aj iných verejných funkciách. Ľudia sú z toho zmätení a hľadajú naplnenie od zábavy cez materializmus až po nacionalizmus. Umenie nie je len zábava, ktorá nás má nachvíľu zastaviť a potešiť. Hudba a umenie má naozaj v sebe silu nás meniť – a ak nie doslovne meniť, tak aspoň otvoriť naše vnútorné vnímanie k zmene. Otvára naše uši, oči a srdce. Chýbajú nám hrdinovia, ktorí by nám ukázali cestu, ktorá nehovorí že si treba utrhnúť čo najviac od života, od štátu, získať len pre seba.
Ale naopak – čím viac sa budem starať o spoločné dobro, o to, aby ľuďom okolo mňa bolo dobre a prežívali spokojný a naplnený život, o to viac budem prežívať aj ja sám hlbší zmysel bytia, radosť a jednoznačne mi bude lepšie. Súvisí to aj s tou spomínanou otvorenosťou, ktorej sa ľudia ako keby znovu začali báť po 30 rokoch po Nežnej revolúcii. Aj pre tieto hodnoty sa angažujem aj vo verejnom živote a vystupoval som na námestiach na podporu Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Aj preto som rád, že môžeme tým, čo vieme, prispieť aspoň malou kvapkou vody do mora spoločnosti. Keby tých kvapiek bolo viac, vtedy by sme to veľmi silne pocítili, ako by sme zmenili náladu a základný pocit v spoločnosti. A ten sa mení, ale ide to pomalšie, ako sme mysleli, ale stále verím, že to ide. Aj keď signály v spoločnosti sú veľmi varovné.
Kromě koncertů probíhají v rámci festivalu i mezinárodní mistrovské interpretační kurzy. Jaký je o ně zájem a jaké máte ohlasy? Ohlasy máme výborné. Keď študenti prídu a prekonajú strach a obavy z toho, že zlyhajú, tak sa veľmi tešia. Vďaka Konvergenciám a týmto kurzom získavajú novú chuť hrať, vzdelávať sa, pracovať na sebe. Záleží mi na tom, aby sme im odovzdali to, čo sme sa za posledných 25 rokov naučili v medzinárodnom kontexte a v modernej koncertnej praxi. Slovenské vysoké umelecké školstvo je bohužiaľ často konzervatívne, zahľadené do seba a plné iracionálnych animozít rozličného druhu. Zatiaľ v ňom evidentne pre mňa nie je miesto, povedal som si preto, že to skúsim sám. Okrem majstrovských kurzov výnimočných zahraničných pedagógov a umelcov (Robert Cohen, Daniel Rowland, Albrecht Meyer, Romina Basso, Vladimir Mendelssohn a ď.) sa zvlášť teším špeciálnym kurzom komornej hry, kde každý lektor – pedagóg so študentami aj hrá. Vtedy vzniká naozaj silná dynamika „učenia“, skúseností a spoločných zážitkov. Okrem festivalových aktivít učím tiež súkromne a na bratislavskom Konzervatóriu, napriek tomu, že moje vzdelanie a zameranie je viac orientované na vysoké školstvo.
