Rozhovor s trubkárom Stanislavom Masarykom, víťazom nedávneho konkurzu Českej filharmónie na miesto prvej trúbky, mal nakoniec nielen príjemný spád, ale aj autentickú slovenskú atmosféru. Interview v rodnej reči sme totiž celkom náhodou viedli rovno pod hrebeňmi Vysokých Tatier. Stanislav Masaryk je však rovnako doma ako v slovenských, tak aj v českých hudobných telesách a ako sám vraví, vďaka rozmanitým podnetom, ktoré na svojich pôsobiskách získava, si dokáže tvoriť celkom vlastný pohľad na interpretáciu.
Vyhral si konkurz na pozíciu prvého hráča na trúbku Českej filharmónie. Aký bol tvoj prvý pocit? Asi to bola istá satisfakcia. Dosť dlho som sa pripravoval, konkurz bol vyhlásený približne pol roka dopredu, a aj pred tým bolo známe, že nejaký konkurz bude. Taká naozaj intenzívna príprava mi potom zabrala okolo troch-štyroch mesiacov, takže po konkurze mi odľahlo nezávisle od výsledku.
Máš skúsenosti s Českou filharmóniou, hral si v Národnom divadle v Prahe aj v Bratislave, takisto v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Aký rozdiel vidíš medzi českými a slovenskými orchestrami? Tak najväčší rozdiel je asi v tom, že napríklad v Prahe si už na konkurzoch orchestre môžu vyberať z väčšieho počtu hráčov, je to väčšie mesto, a tým pádom viac kvalitných hráčov. Čím ale nechcem povedať, že na Slovensku kvalita nie je. Môže sa stať, že koncert pražského telesa dopadne zle a bratislavský orchester naopak podá výborný výkon. To som zažíval pravidelne. Sám potom veľmi pozitívne spomínam na moje ročné pôsobenie v pražskom Národnom divadle. Mám rád operu a tam som spoznal množstvo krásného repertoáru, najmä českých autorov.
Pochádzaš z Gbelov, čo je obec na česko-slovenskom pohraničí, pri rieke Morava. Vnímaš vôbec Česko ako cudziu krajinu? Vôbec. Vždy som mal kamarátov na jednej aj na druhej strane Moravy. Navyše, moja babka je z Čiech, z okolia Tábora. Dalo by sa teda tvrdiť, že som zo štvrtiny Čech.
Gbely teda už možno považovať za Moravu? Je to Záhorie, respektíve niekedy sa uvádza aj výraz Záhorské Pomoravie.
S čím nastupuješ do Českej filharmónie? Nejaké predsavzatie? Jednoznačne byť stále naplno pripravený: tak ako doteraz, a možno aj o niečo viac. Vo filharmónii budem ako prvý hráč fungovať spôsobom týždeň práca – týždeň voľno, takže verím, že si na prípravu nájdem dosť času. Je to samozrejme iný systém práce než v divadle, kde sa pracuje štýlom cez deň skúška, večer predstavenie. Samozrejme že ani to nevylučuje výkony na vysokej úrovni, ale verím, že na to budú v Českej filharmónii predsa len lepšie podmienky.
Na záver mi to nedá. Pýtajú sa ťa na priezvisko často? (smiech) Veľmi často. Hlavne v Českej republike. Ale je to vždy pozitívne, všímam si napríklad, že keď mám z niekým neznámym úplne neutrálnu konverzáciu, po tom, ako zistí moje priezvisko, sa tá komunikácia zvykne oživiť. Netuším ale, či mám aj nejakú spojitosť s rodinou Tomáša G. Masaryka. Považujem ho však každopádne, a predpokladám, že vo väčšinovej zhode s „československým“ obyvateľstvom, za významného mysliteľa a jednu z najvýraznejších osobností našich dejín.
Toto je zkrácená verze, kompletní text k dispozici v HARMONII XII/2020.
