„Nikdy sa nepokúšajte nútiť svoju hudbu, pretože hudba dokáže byť veľmi múdra a má svoju vlastnú vôľu. Vie kam má plynúť. Musíte ju počúvať a skúmať materiál, ktorý ste si zvolili. Začnite najprv s tým a potom si materiál sám bude diktovať, kam chce ísť. Netlačte seba, ale snažte sa zistiť, čím sa chce vaša hudba stať.“
Čo povedať a napísať o autorovi takmer stopäťdesiatych skladieb, ktorý je veľkosťou, prínosom i poetikou právnom prirovnávaný k legendárnemu Jeanovi Sibeliusovi. No Einojuhani Rautavaara, ktorý pred pár dňami zomrel vo veku 87 rokov, ním nebol priamo ovplyvnený, ani sa nepovažoval za jeho nástupcu. Univerzálnosť, plastickosť, vracanie sa k témam iným spôsobom, orchestrálna jemnosť vymedzujúca sa voči patetickosti, národná identita a náboženstvo sa stali akýmisi leitmotívmi jeho hudobného života.
Škandinávska hudba sa odjakživa líšila od zvyšku Európy. Príčinou bola nielen izolovanosť, ale aj naviazanosť na prírodné väzby. Kým v Taliansku či Nemecku pôsobili osvietenské myšlienky, vo Fínsku či Švédsku sa silno uchovávali pohanské rituály a viera v magické účinky severskej prírody. Vývoj hudby v dvadsiatom storočí nadväzoval na tieto tendencie a úzko sa previazali väzby na hľadanie svojich koreňov. Ani tvorca ôsmich symfónii, siedmych opier, štrnástich koncertov a mnohých ďalších skladieb nebol chladný k pocitu, ktorý ho prinavracal k prapôvodnosti. Vrcholom jeho dialógu s prírodou sa stalaSymfónia č. 8, skúsiť pochopiť náboženský mysticizmus sa odohráva v Symfónii č. 7, prezývanej aj Anjel Svetla ( Angel of Light).
Obľúbený medzi kolegami
Einojuhani Rautavaara (9. října 1928 – 27. července 2016) získal vzdelania na prestížnej Sibelius Academy v Helsinkách a newyorskej Juliard School. Hoci nebol priamym nasledovníkom Jeana Sibeliusa, poznal sa s ním a dokonca od neho získal dôležité odporúčanie na štipendium Nadácie Sergeja Kusevického, vďaka ktorému mohol študovať v New Yorku aj u Aarona Coplanda. Nepochádzal síce z chudobných pomerov, otec bol lekárom a mama opernou speváčkou a pedagogičkou, no kvôli skorému osireniu to mal s finančnou istotou ťažšie. Pomoc blízkej rodiny, kolegov skladateľov – hudobníkov i štedrý fínsky dotačný systém mu umožnil dlhé roky komponovať na voľnej nohe. Sám sa snažil pomáhať mladým talentom, skrz pedagogickú činnosť vychoval celú generáciu súčasných fínskych skladateľov, vrátane významnej súčasnej skladateľky Kalevi Aho, ktorá o jeho práci napísala odbornú štúdiu.
Dirigenti aj interpreti s ním veľmi radi spolupracovali a on s mnohými udržiaval vrelý priateľský vzťah. Svoje spomienky na Rautavaara nám zveril jeho blízky spolupracovník, dirigent a huslista Pietari Inkinen: „Poznal som sa s Einojuhanim po mnohé roky a navštevoval som ho pravidelne v jeho dome v Helsinkách. Vždy veľmi milý a povzbudzujúci, zanechával vo mne pocit, ako by sme sa poznali celý život. Bolo v ňom čosi veľmi mystické. Fyzicky pôsobil krehko, pretože mal veľké problémy so zdravím, s jeho aortou, ale napriek tomu sa snažil pozviechať aspoň na pár hodín denne. Jeho myseľ však bola vždy ostrá ako nôž. Nikdy nestratil iskru udržať si komponovanie jedinečnej hudby . Nesmierne si vážim a ďakujem mu, že pre mňa a môj New Zealand Symphony Orchestra v prvej sezónne môjho účinkovania v pozícii hudobného riaditeľa v roku 2008 napísal skladbu A Tapestry of Life. Mali sme v pláne spolupracovať aj v budúcnosti. Nikdy nestratil iskru udržať si komponovanie jedinečnej hudby.“ Mnohé z diel Einojuhani Rautavaaru uviedol ďalší blízky spolupracovník Juha Kangas, ktorý sa s nami tak isto podelil o svoje pocity, keď sa dozvedel o jeho smrti: „ Bol mojím učiteľom, a veľmi dobrým, harmónie na Sibelius Academy. V tom istom čase som pôsobil v súbore Helsinki Philharmonic a učil som sa na husliach hrať jeho hudbu. Od roku 1980 až doposiaľ som ako dirigent uviedol dvadsať jedna jeho skladieb v dvanástich krajinách na viac ako stopäťdesiatych vystúpeniach. Takže celý môj doterajší život bol s jeho dielom veľmi úzko prepojený.“
Prekonávanie bariér
Skladateľova tvorba bola plastická a rôznorodá, nevyhýbal sa žiadnemu žánru, naopak, preskakovanie z formy, v ktorej sa cítil bezpečne do ešte neprebádaných zákutí mu činili veľké potešenie, o čom korešponduje aj jeho svetonázor na umenie: „Spájanie rôznych a pre niektorých ľudí protichodných systémov musí prelomiť tabu každého systému. Som presvedčený, že všetky umelecké tabu sú dôkazom krátkozrakosti, v čase i v priestore, a často sú dôvodom akéhosi rasizmu .“ Samotný skladateľ si prešiel počas života mnohými obdobiami, v ktorých používal rozličné kompozičné techniky. Zo začiatku vychádzal z neoklasicizmu, neskôr mu učaroval serializmus (a to v čase keď prežíval pracovnú i manželskú krízu – vtedy vznikla Symfónia č. 4), dvanásť tónová technika, novoromantizmus, až nakoniec smeroval k svojbytnému štýlu orientovanému na duchovný mysticizmus. Aj pri tejto otázke prešiel prerodom, spočiatku sa prikláňal k severskej prírode, vo svojej najznámejšej kompozícii Cantus Articus, v ktorej spojil terénnu nahrávku vtáčieho spevu s orchestrom, vymaľoval krásnu scenériu fínskej krajiny.
Rautavaara však nebol úplne odstrihnutý od náboženskej tradície. V detstve ho vychovávali v luteránskom duchu a v neskoršom období života sa mu neustále vracali spomienky na návštevu kláštora Valamo, situovaného na jazere Ladoga: „ Išli sme tam spolu s rodičmi a nakoniec sme tam prenocovali. Nikdy predtým som nevidel pravoslávne kostoly a bohoslužby. Prišlo mi to divné. Na kostole boli umiestnené cibuľovité kupoly, na vežiach zase kaplnky pomaľované pestrými farbami a do toho vyzváňali zvony. Vesmír sa zdal byť plný jasných farieb a zvukov. Tak isto tam boli mnísi s tmavými fúzmi a vzdorovitým výrazom, ikony s tvárami svätcom a všade horeli sviečky . Zmyslovosť tohto miesta zanechalo vo mne hlboký dojem.“ Tento zážitok v ňom zostal hlboko zakonzervovaný a priamo ho zúročil pri písaní opery Thomas a diela Vigilia, ktoré napísal pre Fínsku pravoslávnu cirkev. Rovnako zaujímavý bol aj pohľad na pravoslávny mysticizmus plynúci v opere Rasputin, v ktorej zachytil synergiu medzi východným a západným svetom i inšpiráciu z Musorgského a Borodina. V jeho vnútri, podobne ako u väčšiny fínskych skladateľov, sa naďalej premietal obraz chladnej – nekonečnej krajiny, plnej súmraku a temna. Uvedomoval si dôležitosť svojho poslania, sám seba vnímal ako sprostredkovateľa medzi vnuknutím a inšpiráciou: „ Šaman na Sibíri alebo v kultúre Samov vo fínskom Laponsku chce pôsobiť ako sprostredkovateľ medzi nami ľuďmi a transcendentálnym svetom, často prostredníctvom aktu spievaného zaklínadla. To sa týka i mojej práce ako skladateľa.“
Rautavaara v Čechách
V posledných rokoch sa diela fínskych autorov v našich končinách (na Slovensku i v Čechách) pomerne často uvádzajú a ani tvorba Einojuhani Rautavaaru už nie je tak opomínaná. V podaní Symfonického orchestra FOK zaznela v českej premiére posledná Apotheosis z jeho slávnej opery Vincent, inšpirovanej životom maliara Vincenta van Gogha. Filharmonie Brno zase uviedla kompozíciu Canto V – Into the Heart of Light, na podnet dramaturga Vítězslava Mikeša, ktorý nám poskytol tieto slová: „ Hudba E. Rautavaary v podáni Filharmonie Brno zazněla v únoru 2016. Jednalo se o drobnější skladbu – Canto V Into the Heart of Light , avšak její provedeni povazuji za poměrně významně, a to z vice důvodu. Slo o jeden z našich vypíchnutých koncertu sezony, na kterém vystoupila naše rezidenční sólistka sezony Alina Pogostkina a provedla houslový koncert Vzdálené světlo lotyšského skladatele Peterise Vaskse za jeho osobni účasti, záštitu nad koncertem převzali finská velvyslankyně a lotyšský velvyslanec. Dirigoval významný finsky dirigent Juha Kangas, který jako umělecký šéf Komorního orchestru Středního Pohjanmaa (Ostrobotnie) inicioval vznik mnoha skladeb soudobých autoru, mimo jiné i od E. Rautavaary. Pravě skladba Canto V Into the Heart of Light vznikla v roce 2012 na jeho objednávku, při příležitosti 40. výročí existence jeho orchestru. Provedeni skladby tak povazuji za „autentické“, na což se v naší dramaturgii snažíme vždy klast důraz – o současné hudbě to platí dvojnásob. Aniž bych tedy chtěl provedeni drobné skladby přeceňovat, právě tento moment, ze skladba zazněla pod taktovkou Juhy Kangase, byl pro me osobně důležitý. Vážím si ho o to víc i s ohledem na nedávné úmrtí skladatele. Jinak E. Rautavaaru sleduji velice dlouho, v rámci svého dlouholetého zajmu o severskou (soudobou) hudbu, vážím si jeho symfonii (před několika lety jsem byl u pražského provedeni 7. symfonie Anděl světla Orchestrem Berg), koncertu i pevně věřím, ze provedeni skladby Canto V Into the Heart of Light nebylo v případe Filharmonie Brno posledním upozorněním na tvorbu tohoto tvůrce.“
Odpočinok
Einojuhani Rautavaara posledných desať rokov iba komponoval a pomaly sa pripravoval na smrť. Vedel, že jeho ťažké zdravotné problémy už nikam inam ani nemôžu vyústiť. V živote však videl nezhasínajúcu žiaru, ktorá rozžiari aj prichádzajúcu tmu. A či už to bola katolícka liturgia, pravoslávny kódex alebo prírodná matéria, odovzdal sa naplno hľadaniu tajomstva večnosti. Naplno sa oddať hudbe bolo jeho najväčším snom, ktorý sa mu aj splnil.
